Egyptský orientálny tanec
Na prelome 21. storočia sa rozlišoval orientálny tanec aj podľa geografických oblastí, pričom jeden z najrozšírenejších a najznámejších štýlov je doteraz egyptský orientálny tanec. V Egypte sa rozlišujú tance oficiálne na orientálny brušný tanec a folklórny tanec.
Egyptské folklórne tance tancujú väčšinou tanečné skupiny (muži aj ženy) na folklórnu hudbu a vo folklórnych kostýmoch. Orientálny tanec (brušný tanec) je tancovaný väčšinou sólovo a má veľmi bohatú históriu. Dostal sa z domovov, ulíc, barov a reštaurácií až na pódia divadiel, do kabaretov a aj na filmové plátna. V samotnom Egypte teda nie je len jeden orientálny tanec, ale má množstvo podôb (na rôznych miestach sa tancoval a tancuje trochu inak). Celosvetovo je najznámejší klasický egyptský orientálny tanec (nazývaný arabským názvom Raqs Sharqi), čo je elegantný "pódiový" orientálny tanec.
V časoch zlatej éry orientálneho tanca v Egypte mali slávne orientálne tanečnice svoje hodinové show v divadle s vlastným orchestrom. V súčasnosti sa môžeme stretnúť s klasickými orientálnymi tanečnými show hlavne v luxusných reštauráciách, hoteloch či vyhliadkových lodiach na Níle.
Typické znaky klasického egyptského orientálneho tanca
Pre samotný tanec je typická elegancia a grácia. Tanečnica strieda pohyb po priestore s tancom na mieste. Tanečná technika je zameraná hlavne na výrazný pohyb bokov, pričom pohyby hrudníka a rúk nie sú také výrazné. Vo vystúpeniach často vidíme prvky aj z tradičných a folklórnych tancov, ale typické sú aj prvky so znakmi baletnej vznešenosti. Tanečnica má elegantné držanie tela, precízne ovláda jednotlivé pohyby tela, ale nenásilne ich dokáže prepojiť do plynulého tanca.
Tanečnica zvyčajne tancuje na pódiu alebo tanečnom parkete. V Egypte je tanec medzi stolmi oficiálne podľa zákona neprípustný. Zvyčajne sa netancuje na zemi, čo je tiež protizákonné, lebo je to považované za neslušné a provokatívne (výnimkou je tanec so svietnikom - Raqs Al Shamadan, ale zväčša len vo folklórnej verzii).
K tancu sa využíva väčšinou klasická orientálna tanečná hudba. V Egypte bolo a je množstvo svetovo známych skladateľov, orchestrov a tanečníc, ktorí tvorili a tvoria hudbu špeciálne pre tanec. Egyptský orientálny tanec je emotívny - očakáva sa, že tanečnica splynie s hudbou, výrazom a gestami vyjadruje text piesní.
Tu je moja ukážka klasického egyptského orientálneho tanca na typickú orientálnu tanečnú hudbu, ktorej autorom je Sayed Balaha - OCHID, kde som v tanci kládla dôraz na zhmotnenie hudby do pohybu, aby boli pohyby precízne, ale napriek tomu uvoľnené.
V klasikom egyptskom štýle je využívanie rekvizít obmedzenejšie oproti iným štýlom orientálneho tanca. Najbežnejšie rekvizity sú závoj a palička, pričom tanec so závojom zvykne byť len krátky a jednoduchší v úvode vystúpenia. Dlhšie sa môže tancovať s paličkou/palicou, čo sa spája s folklórnym tancom SAIDI a egyptským bojovým umením TAHTIB. Medzi tradičné rekvizity ešte patria činelky a shamadan (svietnik na hlave tanečnice), ale využívajú sa zriedkavejšie.
Kostýmy na orientálny tanec sú bohato zdobené väčšinou perličkovými korálkami, flitrami a v súčasnosti aj kamienkami. Využívajú sa i sukne užších strihov (keďže sa netancuje na zemi) z elastických materiálov ako zamat, lycra či čipka. Okrem typických orientálnych 3-dielnych kostýmov (podprsenka, pás a sukňa) sú pre Egypt typické aj 2-dielne (podprsenka a zdobená sukňa) a dokonca 1-dielne kompletné kostýmy.
V nasledujúcom videu je ďalšia moja ukážka klasického egyptského štýlu na typickú orientálnu tanečnú hudbu (mejance). Skladba vlastne pozostáva z viacerých častí a so zmenou hudby sa mení aj samotný charakter tanca - vidieť tak môžeme v ukážke tanec so závojom v úvode, folklórne saidi s paličkou, ale i typické orientálne bubníkové sólo. Kostým je typický 2-dielny s bohato vyšívanou podprsenkou a sukňou.
Zaujímavosťou je, že hoci pre orientálny tanec je pre nás typické odhalené bruško, v Egypte to oficiálne nie je povolené. Tanečnica by mala mať prekrytú oblasť brucha, napr. aspoň sieťkou. Pod kostýmom by mali byť kraťasky, aby nedošlo k neprimeranému odhaľovaniu a celkovo by nemali byť kostýmy príliš odhalené a provokatívne. Bežne v praxi a celkovo vo svete však tanečnice tancujú aj egyptský orientálny tanec bez prekrytia bruška.
Klasický orientálny tanec v egyptskom štýle je zväčša základným východiskom pre ďalšie modernejšie a zmiešané štýly orientálneho tanca, vyučuje sa na väčšine kurzov nazvaných ORIENTÁLNY TANEC, a preto je ho možné považovať celkovo za najznámejší a najrozšírenejší štýl.
V poslednej ukážke je krátke vystúpenie v klasickom egyptskom štýle opäť na typickú orientálnu hudbu (mejance), ale v úvode sú namiesto závoja použité krídla.
Na záver je ešte potrebné podotknúť, že okrem klasického egyptského orientálneho tanca RAQS SHARQI sa môžeme stretnúť aj s inými podobami egyptského brušného tanca, napr. na festivaloch je často vidieť tradičnejšie Raqs Baladi (zvyčajne je tancované v tradičnom arabskom odeve Galabeya, čo pripomína dlhú nočnú košeľu) a na súkromných egyptských oslavách, svadbách či v nočných kluboch je rozšírené Shaaby a moderný orientálny tanec na populárnu arabskú hudbu.